V piatok sme prehrali zápas, ktorý sme prehrať nesmeli a čo je ešte horšie, ktorý nebolo prečo prehrať. Začali sme u ž tradične ospalo, súperovi útočníci ľahko vyhrávali osobné súboje s našimi obrancami a tak mal prvých desať minút viac z hry súper. Skonsolidovali sme sa, lepšie sme začali brániť i kombinovať a rýchlo sme získali prevahu. Z nej začali vznikať dobré útočné situácie, centre a strely. Po pekných akciách prišli i šance, no tie sme v prvom polčase trestuhodne zahadzovali. Dvakrát Šimonovič, Škovran i Kočík gól nedali a tak sme neodkliali streleckú mizériu, na ktorú trpíme.
V druhom polčase to bola hra na jednu bránku, súper sa s vypätím všetkých síl bránil, my sme tlačili, no bez prekvapujúcej myšlienky, či riešenia, ktoré by súpera zaskočilo. Nezahrávali sme dobre ani štandardné situácie a tak sme dali vyniknúť skúsenému Jenčovi v bránke Lučenca. Kalich horkosti sme vypili do dna, keď sme na tri krát nedokázali zastaviť brazílskeho útočníka súpera a nepochopiteľným váhaním v šestnástke sme si nechali dať školácky gól. Snažil sme sa zápas otočiť, no tentoraz sa na nás šťastie neusmialo a my sme mu žiaľ ani nepomohli. Bez prekvapujúceho riešenia sa prehustená obrana prekonať nedala a my sme žiadne takéto neponúkli.
Po prehre je jasné, že sa na jeseň budeme motať na konci tabuľky, čo nás naozaj mrzí. Herný prejav bodovému zisku nezodpovedá, no futbal sa nehrá na krásu ale na body. A my zatiaľ robíme veľa veci naopak, v Lipanoch nás síce poškodil rozhodca, no zároveň sme zbytočnou nedisciplinovanosťou stratili ďalších dvoch hráčov. Čakať, že nás spasia talentovaní hráči z U19 nie je reálne.
S problémami som rátal, pretože postavenie nového mužstva objektívne trvá istý čas, ale bol som presvedčený, že budem schopný z mladých odchovancov a navrátilcov pripraviť konkurencie schopné mužstvo, ktoré sa malo stať základom pre budúci rok. Moje predpoklady sa nenapĺňajú a keďže si uvedomujem svoju zodpovednosť za výsledky mužstva, ponúkol som správnej rade svoju rezignáciu na miesto trénera A mužstva.